Rozhovor s naším generálnym ministrom Massimom Fusarellim o aktuálnych témach

Prinášame vám zaujímavý rozhovor s naším hlavným predstaveným, ktorý vyšiel v španielskom katolíckom týždeníku Alfa a Omega, 3.februára 2022.

Text je bez jazykovej úpravy, za chyby sa ospravedlňujeme. P.Jozef

Nech sa páči, veľmi inšpiratívne čítanie:

Aké životné skúsenosti si nosíte “so sebou v kufri”? 


Roky práce s mládežou ma veľmi poznačili. Musíte ich často počúvať, pretože nám ukazujú, kam smerujeme a overujú či ostávame otvorení novosti, ktorá prichádza s nimi, ich otázkam a obavám. Žil som tiež s obeťami zemetrasení v strednom Taliansku z roku 2016 a posledné tri roky s moslimskými prisťahovalcami v Ríme. Sú to skúsenosti, ktoré ma naučili nenapredovať s abstraktným teoretizovaním či predsudkami, ale držať sa reality a veľa počúvať. Prestal som myslieť na to, čo mám robiť, aby som pomohol chudobným – jednoducho som kráčal s nimi. Od zraniteľných ľudí sa dá veľa naučiť.

Pomohlo vám to byť lepším lídrom (predstaveným)? 


Nieže by som to robil ako prípravu na aktuálnu službu, ale poslúžilo mi to, pretože mi to poskytlo možnosť priameho bezbariérového kontaktu s ľudmi. Jedným z rizík, ktoré vodca podstupuje je, že sa izoluje,alebo začne nosiť určitú masku. Snažím sa zostať autentický. Preto vždy dávam ľudí na prvé miesto. Stretnutie s krehkosťou, so zraniteľnosťou, vás vzďaľuje od politickej profilácie… Je mi úplne jasné, že chudobní sú naši učitelia. A to nie je sociologické tvrdenie, ale hlboko evanjeliové tvrdenie.

Ako sa dnes uskutočňuje charizma svätého Františka z Assisi? 


Musíte mať odvahu vyhľadávať “stretnutie”. Chudobní nie sú milí. Veľakrát sú násilnícki, hnevajúci sa na svet, zapáchajúci… Ale treba sa k nim správať tvárou v tvár, pozerať sa im do očí a byť pripravený na všetko, čo príde potom. Robíme ich neviditeľnými, pretože sa bojíme, že ich prítomnosť spochybní náš umelý svet, naše štruktúry, ktoré dbajú len na ekonomickú výkonnosť a vytvárajú zásobníky chudoby a krutej marginalizácie. Musíte sa k nim priblížiť, ale nie ako dobrodincovia, ale s otázkou: čo ma ten človek môže naučiť?

Toto je radikálna voľba. 


Nie, to, čo je tu radikálne, je viera. Františkánom so všetkým, čo k tomu patrí (poslušnosť, čistota, chudoba, prijatie hierarchie s prísnymi pravidlami, život s úplne cudzími ľuďmi, vzdanie sa plodenia detí…), sa človek nestane, ak za tým nie je pevná viera. Nestávam sa františkánom, aby som slúžil chudobným. Je veľa laikov, ktorí to robia lepšie ako my.

V čom teda spočíva františkánske povolanie? 


Musíte byť priťahovaní k Ježišovi Kristovi. Potom sú to chudobní, ktorí nám otvárajú dvere k nemu, ale predovšetkým musíme žiť v Ježišových šľapajach. To znamená úplnú otvorenosť voči všetkým ľuďom a všetkým tvorom, odpúšťaniu bez podmienok, životu v spoločenstve učeníkov, odvahe brániť maličkých a ohlasovať radostnú zvesť, ktorá vždy prináša radosť.

Povolania upadli aj medzi františkánmi
..

Iste, na Západe je viera preč. Neprekvapuje ma pokles povolaní, skôr to, že napriek všetkému existujú. Dnes je najväčšou výzvou pre vieru jej vzťah s vedou. Ak nás veda dokáže uzdraviť, môže vrátiť zrak nevidomým a sluch nepočujúcim alebo zlepšiť kvalitu nášho života… načo je potom Boh?Je Boh jediný, kto rieši naše problémy? Nie, Boh života je niečo iné. Preto potrebujeme nové ohlasovanie o osobnom vzťahu, ktorý musí mať každý s Bohom Otcom. Ďalej je dôležité začať žiť v Cirkvi ako v bratskom spoločenstve a nie ako v pevnej štruktúre. Samozrejme, musíme prijať fakt, že viera ako masová spoločenská realita, ktorej každý rozumie sa už nevráti. Takéto Kresťanstvo sa skončilo. Ako kresťania budeme menšinou, ale musíme sa stať živou menšinou uprostred ľudí.

Ako to aplikovať na františkánsku formáciu mladých bratov? 


My františkáni sme vždy stáli na strane ľudí. Svätý František preskočil hradby Assisi, aby bol medzi malomocnými. Ale je pravda, že sme sa od toho trocha vzdialili a uzavreli sme sa do našich istôt. Musíme späť medzi ľudí aj napriek tomu, že majú inú vieru, alebo sú úplne neveriaci. Existujú rôzne spôsoby ako našu charizmu urobiť konkrétnou, ale vždy si musíme zachovať postoj počúvania, bez predpojatých predstáv.

Zmenili by ste niečo na formácii kňazov? 


Môžem hovoriť z talianskeho kontextu, ktorý poznám najlepšie. Musíme vymyslieť nový prístup pre formáciu našich seminaristov. Ukázalo sa nefunkčným izolovať mladých seminaristov počas dlhých rokov formácie v uzavretom svete, úplne odrezaných od reality a potom ich vrátiť späť do kontaktu s ľuďmi. Nestačí ísť v sobotu a nedeľu na pastoračnú skúsenosť niekde na faru. Musíte študovať teológiu, to áno, ale spôsobom, ktorý je bližšie k realite ľudí. V Cirkvi nachádzame istý odpor, pretože obozretnosť má vždy prednosť pred odvahou. Treba však skúšať nové cesty.

Aké by bolo možné riešenie? 


Musíte vedieť, ako na to, ale myslím si, že by sme sa mali pokúsiť nájsť spôsob, akým by samotné kresťanské spoločenstvo bolo viac protagonistom prípravy budúcich kňazov.

To má veľa spoločného so synodalitou, ktorú pápež žiada pre Cirkev, však?

Ako františkáni máme špeciálny prístup pre synodalitu. Vieme, že vo všetkých tvoroch je niečo dobré. Svätý František z Assisi je jediný, kto dokázal aj smrť nazvať sestrou. Pretože bol presvedčený, že v smrti je aj niečo dobré, pretože pochádza od Boha. Sme trochu ako hľadači zlata. Preto sa nebojíme byť s inak zmýšľajúcimi ľuďmi, žiť ako bratia s ľuďmi, ktorí majú inú vieru, alebo aj s tými, ktorí popierajú existenciu Boha. Toto všetko pramení z jasnej myšlienky: nie sme protagonistami, keď ohlasujeme evanjelium, ale hľadáme Boha v každom stvorení, s ktorým sa stretneme. Preto vždy existuje nádej.

Ako svätý František ovplyvnil aktuálny pontifikát? 


My františkáni sme zostali v nemom úžase, keď si Bergoglio vybral meno František. A stále nás to prekvapuje každý deň. Náš zakladateľ inšpiruje pápeža mnohými spôsobmi. Prvým je určité bláznovstvo, ktoré charakterizujú pápežove nepredvídateľné gestá. Je to bláznovstvo evanjelia. Svätý František bol Božím služobníkom, zvestovateľom veľkého kráľa a svojím spôsobom ním je aj pápež František. Hovorí viac gestami ako slovami. Nepochybne encykliky Laudato si a Fratelli tutti, ktoré tvoria dve myšlienkové paradigmy pre náš aktuálny svet, čerpajú priamo od svätca z Assisi. Františkov pontifikát potvrdzuje toto povolanie strážiť celé stvorenie.

Aké sú vaše ciele ako generálneho ministra? 


Je to naša posledná generálna kapitola, ktorá vyznačila aj moje ciele. Prvým je pozvanie poďakovať sa za všetko dobré, čo je medzi nami. V mojej aktuálnej pozícii, to čo ku mne prichádza sú predovšetkým problémy, ale chcem si zachovať pohľad, ktorý dáva veciam zmysel – vidieť Božiu prítomnosť tu a teraz. Čelíme aj problémom zvládania citovej výchovy a sexuality v zasvätenom živote v prípadoch zneužívania. V tomto zmysle potrebujeme veľké obrátenie. A tiež sa musíme snažiť posilniť ohlasovanie evanjelia dnešnej mládeži.

M. Fusarelli sa narodil v Ríme 13. marca 1963. O 19 rokov neskôr, v roku 1982, prijal františkánsky habit. Potom zložil svoje dočasné sľuby (1983) a neskôr slávnostné (1989). 30. septembra 1989 bol vysvätený za kňaza. V rámci rehole bol generálnym sekretárom pre formáciu a animáciu povolaní, vizitátorom provincie Neapol a provinciálom provincie Lazio a Abruzzo. Generálnym ministrom františkánov je aktuálne šesť mesiacov.