Santina

Keď som uvažovala nad zmyslom napísania tohto môjho svedectva, oči mi padli na slová Písma: „Poďte, pozrite, kde ležal (Pán)“ – slová anjela pri prázdnom hrobe. Cítila som, že je to to správne slovko, ktoré majstrovsky vystihovalo môj život… život tak starostlivo a hermeticky uzavretý a rokmi stále viac, s kamenným otvorom, ktorý časom obrastal udúšajúcim machom smrti, stále menej prepúšťajúcim životodarný vzduch.  

Bola som najmladšia z desiatich detí. Starosti rodičov a iné záujmy starších súrodencov spôsobili, že som sa cítila tak trochu na okraji, zabudnutá  (pamätám sa, ako ma napríklad zabudli v škôlke, až kým ma nedoviedla učiteľka ako posledné dieťa domov). Vyrastala som snažiac sa nerobiť problémy, plniť povinnosti, nezaťažovať nikoho sebou, svojim prežívaním. Vyvinulo sa to do hlbokej uzavretosti, neschopnosti hovoriť o sebe, vyjadrovať sa. Vyrastala som ako tichý „poslucháč“ iných, v čom som nachádzala aspoň nejaký zmysel života. Nepamätám si nejaké prejavy citu, lásky. Necítila som sa odmietnutá, ale ani prijatá. Jednoducho som bola tu a to som musela prijať. 
Moja uzavretosť narastala aj v škole spôsobená neschopnosťou vytvárať vzťahy, prežívaním v ústraní, no a k tomu sa pridali aj výsmechy, poznámky, nespravodlivé obvinenie – spolužiačiek, učiteľky, kňaza. 
V mojej detskej etape bolo ešte ďalšie ohnivko, ktoré sa pričinilo k mojej narastajúcej uzavretosti, v prežívaní, neprijatí, vo vzťahoch i iným. Boli to bolestné zážitky sexuálneho násilia. Pri jednej ceste vlakom mi jeden pán navrhoval pohlavný styk a núkal za to aj peniaze (ja som ešte vôbec nechápala o čo mu ide), potom sa o to aj pokúšal. Cítila som bezmocnosť, no aj bolesť a zdesenie z toho, že tí okolo sa o to vôbec nezaujímali, nevšímali si to, sprievodca to dokonca prešiel nejakým žartom. Ďalší zážitok nasledoval o nejaký čas, keď ma obťažoval jeden príbuzný svojimi dotykmi – a ja som nevedela voči tomu nič urobiť. Bála som sa ho a skrývala sa pred ním plná úzkosti z ďalšieho stretnutia. Neskôr som si uvedomila „odkaz“ týchto zranení – spolu s otcovým dedičstvom, o ktorom som vtedy ešte nevedela (jeho sexuálnym násilím na mame) – vo svojom živote: na jednej strane som sa vyhýbala stretnutiu s mužmi, cítila som sa veľmi neisto, no na druhej strane – s hrôzou a hanbou – som cítila túžbu odovzdať sa sexuálne komukoľvek, túžbu po prostitúcii. Nevedela som sa na nich čisto pozrieť. Niekedy som sa cítila, akoby som to ani nebola ja, no nebola som si schopná pomôcť, tá hrôza z predstáv, čo ma zvierali, predstavy sexuálnych zvráteností, násilia na sebe a iných sa mi vynárali v myšlienkach. Prežívala som odpor a hnev a opovrhnutie voči sebe za to, čo som v sebe cítila. Hanbila som sa za tú nenormálnosť, prechádzalo to do nenávisti voči sebe, Bohu, ľuďom. Prežívala som so zaťatými zubami, s nasadenou maskou, no slzami a uloženou bolesťou pod ňou. 
Mala som problém byť v kolektíve, vyhýbala som sa kontaktu s ľuďmi, nedokázala vytvoriť vzťahy. Vyčleňovala som sa, unikala do samoty, izolácie, bolo pre mňa utrpením byť v nejakom okruhu ľudí, triede, spoločnosti. Ísť niekam, byť s niekym, vystupovať bolo pre mňa veľmi náročné, prežívala som to s úzkosťou, nevedela som byť v kontakte s inými slobodná. Snažila som sa nachádzať nejaké dôvody pre odchod, pre mňa istým spôsobom – zámienky k úteku.  Snažila som sa „stratiť“ v dave, nevyniknúť, nebyť všimnutá. Prežívala som rozpaky, keď som mala komunikovať s niekým, cítila som sa bezradná, v neistote. Cítila som odpor k ľuďom, necítila som sa ich súčasťou, cítila som sa cudzo, ale neschopná s tým niečo urobiť. Bola som ako zamknutá, paralyzovaná, uväznená, neslobodná, akoby som pod tlakom žila niečo iné. Nevedela som prijať a nechápala som, že by ma niekto mohol mať rád, bola som znechutená so seba, s hnevom, komplexami, zlomená z neschopnosti prežívať život tak normálne.  
Mnoho rokov som nechápala dôvod môjho ťažkého prežívania života, myslela som, že to patrí k môjmu introvertu – aj tie problémy vo vytvorení vzťahoch k ľuďom, aj k sebe. Učila som sa s tým žiť a „prijať“ to. No bolesť toho prežívania nadobúdala stále väčšie rozmery, rokmi sa prehlbovala a aby som prežila, odpájala som postupne moje vnútro, srdce od vonkajšieho prežívania, vonkajších prejavov môjho života. Neuvedomovala som si, ako staviam moje srdce do pozície na smrť odsúdeného, bez nádeje. V svojom uzavretí a „nepriechodnom“ mlčaní som nedokázala nič iné a tak som to pokladala za súčasť môjho života aj s bolesťou, ktorú to pôsobilo.

Keď som mala asi 23 rokov, pri jednej modlitbe som sa prvý krát stretla so slovom pre mňa, ktorého dosah som vtedy veľmi nechápala: prekliatie od môjho otca.  Vtedy som to ešte nevedela dať do súvisu s mojím prežívaním a jeho následkami. Ranilo ma to poznanie, no necítila som k otcovi nejakú nenávisť. 
Náš otec bol alkoholik a doma to riešil po svojom. Otec mal z prvého manželstva dve deti – manželka mu zomrela mladá a on sa znova oženil. Postupom času som sa dozvedala o ňom ďalšie veci. Neprijímal mojich starších súrodencov, robil mame kvôli nim výčitky, bol k nej aj k nim tvrdý, k mame bol sexuálne veľmi násilný, mal nenávisť k blízkym, nedokázal ju prekonať do konca, pokúsil sa viacnásobne o samovraždu. Mama sa veľmi snažila udržať v rodine pokoj za každú cenu, aj pri tých bolestiach čo zakúšala. Bola tichá a zmierlivá. 
Keď som sa dozvedala postupne tieto veci, uvedomila som si, s čím som prišla ako dedičnou pečaťou na svet. Toto som dostala do vienka a toto ma zväzovalo tie mnohé roky. Pečať prekliatia, smrti. Pýtala som sa seba – prečo práve ja? Posledná, najslabšia. Ponárala som sa stále viac v mojej inťáckej uzavretosti až do pokraja síl, keď som sa sama rozhodovala medzi životom a lepšou smrťou (neskôr ešte v tom lepšom prípade psychiatrom).
Roky som prežívala v odmietaní seba, v smútku, horkosti, rezignácii, ľahostajnosti a apatii. Ponorená v bolesti srdca, ktoré necítilo, odpojené od života, aby aspoň prežilo. Stávalo sa viac otupeným, bez výčitiek a túžob, „vypnuté“.  Navonok sa snažilo plniť očakávania, žiť akési predstavenie spočívajúce v plnení povinností a očakávaní, vnútri zabíjajúca agónia, pretkaná hlbokými ranami, na pleciach neodmysliteľné prežívanie dvoch životov. Prežívalo v napätí, bez vnútornej sily, v únave, nechuti k životu a vôbec neschopnosti žiť, bez zmyslu a cieľa. 
Nedokázal som odpustiť sebe, Bohu, že nerobí nič. Prosila som ho o zmilovanie a cítila som len chlad, iróniu, cynizmus. Neverila som v jeho lásku, pre trýzeň, ktorú som musela prežívať, cítila som sa nehodná jeho pohľadu, nenávidela som tú ľahostajnosť Boha keď sa pozeral na život môjho zúfalstva. Kto bol v hre? Osud? A išlo o čo? Hodené kocky bez možnosti premeny? Pre koho som tu existovala? Pre smrť či pre život? Pre vlastnú ničotu? Pre Boha, nezúčastneného prizerajúceho sa diváka? Boli to šialené pocity, ale obviňovala som ho z jeho nezáujmu, cítila som sa ním odmietnutá, nechcená, zbytočná, pošliapaná, ukradnutá. 
Bolestná neschopnosť žiť, pocity bezcennosti, zvrátenosti, špinavosti a desivej temnoty, ničoty, hľadanie náhradiek života v uspokojení zvrátených žiadostivých túžob a predstáv – to vytváralo múr  pred životom. Uzavieral ho pevne, takže prestal vidieť, počuť, cítiť,  onemel. Bolesť – ten dedičný podiel, tak pevne prisatý na mojom tele odsával mi pomalinky život. Tlačil k zemi, kde prosba o zmilovanie už nebola počuteľná. Tvrdosť úderov ma naučila imúnnosti, otupenosti, nečakať už v živote na nič. 
Rezignácia, prázdnota, smútok, únava, samota, nenávisť, strach, nevšímavosť, odmietanie, odpor a opovrhnutie sebou, vonkajší formalizmus, vnútorné zviazanie, nedôvera,  nesloboda, hluchota, slepota, neschopnosť žiť, umárajúca a ubíjajúca bolesť. Denný chlebík, ponáraný do vody horkosti. Táto zmes viedla k túžbe po ukončení života. Našla som si aj pár alternatív k jeho uskutočneniu, no len pocit „hriechu“ ich nedokonal. Aj za tú slabosť som sa obviňovala. Tak som prosila Boha, aby to urobil on. Nepríde chvíľa, keď túžba po úniku v zúfalstve bude silnejšia ako čokoľvek iné? 
A tak som pokračovala v prežívaní vonkajšieho formalizmu, nenávisti k sebe, Bohu, ľuďom, neschopnosti žiť , odvracala som sa od nich zhnusená zo seba. Už som „necítila“. Žila som v zajatí. Prázdna, v smútku. Cítila som sa ako bridivá jazva na tele sveta, od ktorej sa odvracajú. Hyzdila som telo sveta, nestála som za pohľad, toto mala byť tá krása tvojho stvorenia, Bože? Dar? V tomto máš Bože, zaľúbenie? Bolesť vyhlodala všetku krásu do najhlbších hĺbok, je už nespoznaná, odvraciam svoju vlastnú tvár, no jej ťarchu  musím niesť až do konca. Každý úder srdca bol v agónii.  Srdce drvené, nádych aj výdych sýtený hojnou bolesťou, totálnou. To je nekonečnosť? Každé ráno som vstávala s apatiou a večer tak líhala. Sama sebe cudzia. Noc dala počkať novému ránu, ktoré som musela prijať. Vzbura, vzdor, únava, výčitky. Sebe, Bohu. Srdce deformované otupenosťou, bezcitnosťou. Chvíľami prosí a žobre, dranká. Aspoň na chvíľu žiť. Nedáva si mravoučné kázne. Túži byť. Nachvíľu. Zachvíľku znova klope temné a hrozivé zúfalstvo. Bojí sa pohľadu Boha? 
Maličká nádej, ako si bojovala o každý kúsok územia. Obaľoval ťa pancier neschopnosti, bez východiska, pocity mylnej existencie. Skončiť, uniknúť ďalšiemu nádychu života. Nedá sa donekonečna žiť v dvojmo, v pretvárke, s úsmevom. Nič nie je tak, ako sa zdá navonok. Malé prestávky, keď sa stihneš nadýchnuť sú zatlačené ostrejšie krutou realitou. Spaľuje ťa bolesť a neprítomnosť ničoho. 
Túžba, dôvera, nádej… prežijete ďalšie návaly strachu, bolesti, únavy, vyčerpanosti, samoty, rezignácie? Opakujete slovká dôvery, len suchými perami, omieľate, kým sa zdá, že srdce v agónii odchádza. Niekto kruto a cynicky zarezáva do srdca, a ty, maličká nádej sa potácaš, lebo prichádzaš aj ty o život. V tvojom pohľade je smútok a bolesť. Pretože si v srdci. Odídeš s poslednými kvapkami? 
Cítila som sa ako Jób –  zbavená všetkého – preklínala deň svojho počatia, ten plán minulosti, prítomnosti i budúcnosti. … “kiežby sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo a rukou vyrvať z koreňov, keď vstávam, vzdychám: kedy zotmie sa? Prehovorím v ducha súžení, ponariekam si o duše trpkosti… posteľ sa so mnou delí o plač… preto si moja duša volí… radšej smrť… pohŕdam životom…nuž tak, nechaj ma, kedy odvrátiš pohľad odo mňa… nasycuje ma horkosťou. Ty ma zas pohrúžiš do špiny, že vlastným šatom budem hnusiť sa…mne samému sa celkom spríkril život. Z trpkej duše hovoriť budem. Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja? V čom nádej moja môže ešte spočívať? Chodníky mi tmami zahalil. Moje srdce túžbou vnútri zmiera. Ba do blata ma ešte vrhol, že rovný  som ja prachu, popolu. Keď kráčam k tebe, ty mi neodpovieš, mňa si nevšímaš“…. 
Ťažko si viem predstaviť, keď výdych a vdych nebude sprevádzať túžba po smrti, po pokoji. Malá nádej vlečie za sebou život, spútaný, v reťaziach. Spočinie raz v rukách Tvorcu a Darcu? Bude kráčať raz v krajine živých? Bude niekto, kto bude chrániť jej rána i večere, príchody i odchody? Príde? Raz? Ako kedysi? … 
Nádej dúfa, ponížená životom, delí sa s ním o strach, hnev, úzkosť, pocity viny, osamelosť, neschopnosť žiť, byť… aj napriek tomu túži po živote, svetle, teple, láske, hviezdach, dotyku dúhy… Túži po niekom, kto nebude mať strach pred jej životom, obrneným pancierom, hradbami bolesti, kto bude mať silu prejsť tichom a samotou, vstúpi a prednesie Bohu to chvejúce a zomierajúce srdce, na ktoré stále pomaly kvapká (vytrvalá) krv Vykúpenia, to srdce, ktoré je prikované (čím?) vnútri hradieb… pre tú malinkú túžbu, ktorá sedí na kolenách nádeji….a čaká, drobučká, aby mohla kvitnúť, aby prišla jar, aby jej bratia a sestry v bolesti zakúsili radosť vlahy… príde, aby objal, ju, maličkú, ktorá si pod krížom urobila svoj domov?  Pálená ohňom a ranami, vydrží? Zostane? Uzrie raz žiaru jeho očí? Dočká sa, kým zostúpi, aby jej uhasil smäd? Nemá čo ponúknuť. Už nemá ani úsmev. Iba je. A dúfa, že On raz príde a dokončí svoje dielo, dá mu význam, zmysel, náplň a cieľ. Spočinie v ňom. V láske a nehe. Vloží ju do svojich rán a dá jej nový vdych a výdych. Vstúpi. Svetlo. Ale – zostane? 
V tomto všetkom dennom  prežívaní som sa – na pokraji síl – usilovala opakovať slovká Písma… udržať tú malú nádej… zbierala som ich, písala a opakovala… často iba ústami, srdce nebolo schopné. Striedali sa chvíle, keď som to vzdávala s chvíľami, v ktorých som s krvácajúcimi srdcom znova a znova opakovala. Mnohé slovká Písma sa mi stali denným chlebíčkom v mojej prázdnote, pocitoch odvrhnutia, v túžbe po smrti…ľadovej beznádeji, ktorá zhrýzavala, v obviňovaní a posypávaná rozžeravenými zásypmi žiadostivých pokušení, v dusivom a skľučujúcom a vyziabnutom zovretí. Ďalši údery, útlm apatie. Večná realita? 
A pýtala som sa, dokedy to tá maličká nádej vydrží. Nemôže predsa zomrieť len tak. A ten zmätkár veľmi snažil. No asi nevedel, že v tej bolesti našla Niekoho, kto bol prikovaný veľa nej. Tiež v nehybnosti, zbičovaný, bezmocný. Tiež vysilený, lapajúci po dychu. Pozerala na Neho a On na ňu. Bdel vedľa jej bolesti. Dáva jej svoj posledný výdych. Ako odkaz. A pohľad. Ako budúcnosť. Uvedomovala si, že bez toho všetkého by mu nebola tak blízko. Hneď vedľa. Sú si podobní. V prekliatí, neschopnosti pohybu. On volá aj za ňu: Otče, kde si? Horúci smäd…. túžiaci byť napojený… Ohňom… 
    
Túžila som po novom živote – počuť to Ježišovo: vstaň a choď… slovo vyslobodenia… nerozumela som tomu svojmu prežívaniu: takému mocnému odmietaniu života, seba, svojej identity a existencie, svojej ženskosti, nenávisti voči sebe, Jemu, vzdoru a odporu. Prečo? Taká neschopnosť žiť???? A moje srdce prenikal neznámy výsmech, sarkazmus utvrdzujúcemu moju ničotnosť a nezmyselnosť. 
Zostávala som často zrazená… kľačiaca pod krížom, pred Eucharistiou, s Máriou a miešali sa do jeho krvi moje slzy….
Toto je moje prežívanie dlhé hodiny a roky .. 

Keď mi v tých dvadsiatich troch rokoch bola oznámená táto záveť a dedičská pečať prekliatia po mojom otcovi myslela som, že sa to tou modlitbou aj ukončilo. No moje prežívanie nenasvedčovalo nejakým zmenám, tak som sa snažila hľadať a čítať nejaké knihy o oslobodení, zúčastňovať sa seminárov, prednášiek, konferencií za oslobodenie, ktoré sa začali po totalite objavovať. Cítila som, že nie som schopná si pomôcť sama. Túžila som po modlitbe. Keďže som necítila vo svojom prežívaní žiadnu zmenu, odchádzala som z nich ešte viac zgniavená z pocitom neúčinnosti. Prosila som Boha, aby sa ma nevzdával, hoci ja som po tých viacerých skúsenostiach prestala už čokoľvek očakávať.  Zdali sa mi bez účinku a ja som nechcela znova prežívať tú traumu. Znova a znova sa ohlasovalo znechutenie, únava, túžba všetko skončiť… A ja som nebola schopná vyjadriť sa, otvoriť sa. Bola som akoby naozaj zapečatená, pod tlakom, v neslobode. 
A ďalšie roky prežívané v bolesti medzi smrťou a životom… ešte väčšou, pretože som mala skúsenosť „neúčinnosti“. Nerozumela som plánu Boha a žila som na slovách nádeje, prisľúbení (?)…. Obdivujem ju, nádej, malinkú… Nič som neočakávala, len aby som prežila. 

Tak som „prežila“ viac ako dvanásť ďalších rokov… keď ku mne – ako k Zachejovi krčiacemu sa na strome a túžiacemu po živote,  prišiel kňaz, ktorý sa zastavil pri mojom zbiedenom živote a sám sa – ako kedysi Ježiš – pozval do môjho domu, keďže ja som toho nebola schopná. Zachytil bolesť môjho života v jedinej vetičke a s obdivuhodnou odhodlanosťou strávil pri mne dlhé chvíle mlčania a v trpezlivosti ma učil rozprávať – otvárať sa v dôvere, ktorú som dovtedy nikomu nebola schopná dať a povedať veci, ktoré sa navrstvili a starostlivo uskladnili v mojom vnútri. Dával mi čas, prijal ma a bol so mnou v mojej bolesti, kráčal cestou mojich rán –  a dával mi slobodu. To bolo pre mňa v tej chvíli to najcennejšie. Vykonala som si generálnu spoveď, no i tak som cítila neschopnosť žiť, cítila som sa stále zviazaná. Nemala som pocit, že Boh mi odpustil. Obviňovala som znova seba za to, že som nebola schopná sa zodpovedne postaviť, prijať nové rozhodnutia. Každé stretnutie vyžadovalo novú silu a odvahu k otváraniu sa a prelamovaniu mlčania. Pomáhala som si písaním svojho prežívania, svojich zlyhaní i nádejí. Znova mi pomáhali slová Písma. Opakovanie. Inak by som bola znova podľahla klamstvu zbytočnosti toho všetkého, jeho straty času a mojej neschopnosti sa z toho dostať.  
Len o pár mesiacov neskôr ma Boh v tejto mojej únave a znechutení pozval na ďalšiu obnovu o uzdravení  rodokmeňov. Všetko, len nie radosť a chuť ma na ňu priviedli. No zachytilo ma jedno svedectvo. Musela som si znova odbojovať otvorenie sa kňazovi, moje uzavretie dávalo malú šancu životu, no postupne sa uvoľňovalo. Túžba po „normálnom“ živote dala súhlas pozvaniu na osobnú modlitbu. To „podvolenie sa“ ešte čakali ďalšie pre mňa bolestné cesty do neznáma. Pamätám si na tú prvú cestu vlakom, keď sa znova dostávalo k slovu znechutenie a apatia a neistota z toho, čo príde. Bála som sa. Nového sklamania. Noví ľudia, prostredie, očakávanie, moja hanblivosť, rozpačitosť. Prekonať svoj pancierik. Počas modlitby som cítila hroznú a desivú negáciu toho všetkého, čo sa okolo mňa dialo. Keby som mala viac odvahy, vstala by som a odišla. Našťastie som v únave tú silu nenašla. Vnútri som cítila ironické, sarkastické poznámky o Bohu, sebe. Zhrozenie, zmätok. Bolo to niečo, čo nebolo zo mňa. Vydržala som iba pre to jediné: chcela som žiť. Musela som sa „vyslovovať“, čo bolo pre mňa ťažšie ako akékoľvek pokánie. Cítila som to ako veľký tlak, keďže som sa sama v sebe musela boriť s neschopnosťou rozprávať. Bol to zápas o každé slovíčko – a seba. No cítila som pravdu tých modlitieb. Uzavretosť v hrobe. Nikodém a ukladanie mŕtveho tela do hrobu. Zriekanie sa smrti. Boh odkrýval vrstvy, ktoré som prijala po predkoch a nosila v svojom uzavretí. Následky odmietania života, pokusov o samovraždy, sexuálneho násilia. Nasledovali ďalšie dve modlitby a ja som zakaždým musela uvoľňovať svoju uzavretosť a neschopnosť vyjadrovania sa, no túžba po živote mi pomáhala i zakúšanie prijatia od modliaceho sa spoločenstva a to pomáhalo prekonávať neistotu, strach, aj keď stále zostávali. Cez modlitbu prichádzali slová nádeje, ktoré ma utvrdzovali v tých, ktoré som ja sama roky opakovala s túžbou po naplnení v mojom živote. A odkrývanie ďalších vrstiev. V pravde, s láskou. Tie chvíle po modlitbe si pamätám ako hojivý balzam, no rýchlo skončili a ja som znova upadala v svojej starej neschopnosti žiť a prijať svoj život, cítila som smútok. A bolesť – z času, ktorý ešte si Boh nechával… musela som dávať veľa síl do prijatia toho jeho času…  
Po viac ako roku – pozvaná na ďalšiu obnovu –  vyčerpaná – som po toľkých rokoch od prvého „avíza“ môjho prekliatia – znova dostala na vedomie cez poznanie sestry, že pečať môjho prekliatia bola stále na mne. Pravda, ktorá ma zamrazila. Pýtala som sa Boha, či je možné, aby bolo silnejšie ako on? Prečo nebolo zlomené? Omše? Modlitby? A miesto prekliatia zostáva? Neskončené nekonečné roky bolesti? Prečo? Bola som plná smútku. V momente tých modlitieb som si uvedomila slová Písma: na ňom bolo naše prekliatie – a jednu spojitosť toho slova so mnou: niesla som ho s ním!  Bola som z toho ochromená. Boh chcel – a dovolil – toto všetko? Aby som takto prežívala svoj život? V tej hrôze a bolesti? A neschopnosti s tým niečo urobiť? Mal Boh odvahu riskovať, že by som možno radšej ukončila svoj život skôr, akoby som prišla až do tohto bodu? Udialo sa to v pár momentoch, keď som si znovu uvedomila tú súvislosť slova so mnou: moja účasť na jeho kríži bola práve v tomto. Nič iné. Nebola to teda jeho bezmocnosť s tým niečo urobiť, alebo jeho ľahostajnosť voči mne a tomu utrpeniu. Zobralo ma to. To uvedomenie, čo všetko táto cesta obnášala. Bola to účasť na smrti… ale ja som túžila po novom živote a – zmŕtvychvstaní… ! … pýtala som sa ho s bolesťou: chceš to odo mňa aj ďalej? A vtedy Ježiš vzal z môjho srdca toto prekliatie a odišiel s ním ako s víťaznou trofejou. Ja som nič zvláštne necítila. To bolo poznanie tých, ktorí sa modlili. Mne zostalo síce toto poznanie, iný pohľad na to utrpenie, no bolesť neprijatia života, seba, pokračovala v svojej ceste. 
Prichádzala Veľká noc ktorá nevyzerala, že bude mať inú podobu, ako podobu bolesti predchádzajúcich rokov. Veľkonočné trojdnie. Prázdnota a tma. Hrobu. Srdca. Veľkonočnú nedeľu a jej chválospev: Obeť svoju veľkonočnú som začala s pocitom smútku a bezradnosti, no v ohromení som sa zastavila pri slovách: súboj divný viedli spolu život i smrť ukrutná…. a zostala som nemo stáť…. to je to vo mne!…. áno, viedli vo mne svoj boj … život a smrť… až po jej hranicu… Nemôžem povedať, že by ma prenikol nejaký výnimočný alebo mimoriadny pocit jasotu alebo slobody. Bola to skôr tichá radosť a neopakovateľné prekvapenie…a schopnosť prvý krát po tých všetkých rokoch zaspievať: Pán vstal z mŕtvych…. Tie nasledujúce dni som si s úsmevom pospevovala: Vstal. 
    
Cítim, že to neskončilo, púť pokračuje. To tiché prekvapenie sa po pár dňoch stíšilo (zostala spomienka a trochu viac nádeje prisľúbení) a znova sa prebúdza do svojej formy moja neschopnosť žiť, nesloboda, útlak, nerozhodnosť….  
A ja znova a stále opakujem slovká nádeje… pre plán, ktorý má Boh so mnou aj napriek dedičstvu smrti. Viem, že ho môže premeniť na dedičstvo požehnania a slobody – ako povedal vo svojej rozlúčkovej reči sv. Pavol: jeho slovo má moc budovať a dať nám dedičstvo medzi posvätenými… slobodu a slávu božích detí…
Vďaka za tých, ktorí mali odvahu dotknúť sa môjho života – mojich dedičných pečatí, zviazaností, rán neslobody, vstúpiť bez odsúdenia s milosrdenstvom, prijať….