Mária Magdaléna

Pokoj a dobro, páter Leopold!

Po dohode so svojím spovedníkom a s jeho súhlasom Vám posielam svoje svedectvo o nesmiernej Božej láske a o tom, čo Boh spravil s mojím životom. 
Napísať svedectvo nebolo pre mňa ľahké. Písala som ho niekoľko rokov, prakticky od svojho oslobodenia, písala som podrobne o všetkom, čo bolo, ale nebola som schopná ho dokončiť – vždy som sa zasekla na tom istom mieste, nech som ho prerábala akokoľvek, ďalej som sa nepohla. A ako ma upozornil môj spovedník, musela som dávať aj pozor, aby z toho svedectva „netrčali rožky“. A tak som prepisovala, a vyhadzovala niektoré veci, aby tam nebola „rohatá chvála“ a nie a nie to dokončiť, už to malo hádam aj sto strán.

Bola som z toho trochu nešťastná, že s tým neviem pohnúť. Okrem toho som sa stále motala okolo problému, ktorý som mala. Bol to akoby začarovaný kruh. Chcela som hovoriť o svojom živote, myslím, že to, čo som prežila, má čo povedať aj druhým,  môže im ukázať, kde robíme chyby, ktoré majú strašné následky, aj ako sa brániť. Chodím pravidelne na semináre s P. Vellom, kde som sa veľa naučila a veľkú zásluhu má na tom aj môj spovedník, ktorý ma vedie. Ale toto som nedokázala prelomiť.

A potom som išla na pravidelné duchovné cvičenia a téma, ktorú sme preberali, mi pomohla pochopiť, akým spôsobom mám napísať svedectvo o mojom živote, len stručný prehľad. Podrobnejšie o tom píšem v svedectve.
Uľavilo sa mi. Bola som rada, že je to za mnou. Teraz som ešte slobodnejšia vo všetkom. Nasledujúci mesiac po duchovných cvičeniach, na ktorých som po prvý raz verejne vystúpila so svojím svedectvom, som sa dostala na púť do Ríma za takých okolností, že to môžem rovno nazvať Božou milosťou. A v ďalšom mesiaci – na seminári s P. Vellom – som prežila na sv. omši niečo, čo bol pre mňa jasný dôkaz Božej lásky a Jeho milosrdenstva. O tomto nechcem veľmi hovoriť, lebo si myslím, že by mi ľudia neuverili, mysleli by, že si vymýšľam, aby som bola dôležitá, ale môj spovedník mi uveril. A to je pre mňa podstatné. Boh ma doslova zasýpa milosťami a darmi a ja stojím v nemom úžase, bez slov… len duša mi spieva chválospevy.

 Mala som ťažký život, ale Boh to zmenil. Keď sa pozriem dozadu, vidím stopy Jeho zásahov, napriek všetkému, čo bolo, ma chránil, lebo chcel, aby som prišla k Nemu. Prišla som a keď som dozrela, zasvätila som sa Bohu večnými sľubmi. Som živý svedok Jeho lásky.
 
Na modlitby uzdravovania do Hlohovca chodím od februára t.r. Môžem povedať, že mi to veľmi pomáha, lebo to, čo som prežila pred tým, ako sa ma ujal Boh, bolo veľmi zlé. Myslela som, že moje zranenia sú už uzdravené, ale ešte stále objavujem ďalšie, o ktorých som nevedela.  Boh ma aj touto cestou uzdravuje a zároveň upozorňuje na to, o čom by som mala rozmýšľať. Moje svedectvo môžete použiť ako budete potrebovať.

22. 10. 11 sr. Mária Magdaléna OFS

Svedectvo o tom, čo Boh spravil s mojím životom.

Každoročne v máji chodíme s naším spoločenstvom na duchovné cvičenia. Témy sú zaujímavé a vždy  odtiaľ odchádzam s novými pohľadmi na niektoré udalosti v mojom živote. Tento rok sme mali tému o Mojžišovi. Mojžiš je veľmi zaujímavá postava zo Starého zákona. Mňa však v jeho živote oslovilo čosi, čo ma prinútilo hlbšie sa zamyslieť nad svojím životom a nad tým, čo so mnou Boh urobil. Bolo to tak silné, že som so svojím svedectvom vystúpila a úplne po prvý raz som o tom dokázala hovoriť verejne, pred všetkými.

Mojžiš zabil – a predsa si ho Pán vyvolil a urobil svojím nástrojom. Vec z ľudského hľadiska nepochopiteľná a temer neuveriteľná, slúži nielen ako dôkaz Božej prozreteľnosti, ale zároveň i dáva nádej, že každý človek – i ten najväčší hriešnik, ktorý sa otvorí Božej láske – môže byť zachránený. Boh dokáže zmeniť všetko a každého.

Ja som toho živým dôkazom. Keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že raz budem podávať svedectvo o tom, čo urobil Boh v mojom živote, vysmiala by som sa mu a poslala ho na vyšetrenie k psychiatrovi. Ale Boh sa rozhodol, že tento môj postoj zmení a tak dnes, keď sa pýtam „Pane, čo chceš, aby som urobila? Aká je moja úloha?“ odpovedá mi: „Podávaj svedectvo o tom, čo som spravil s tvojím životom.“ Samozrejme, nehovorí mi to priamo, ale cez môjho spovedníka, ktorý ma požiadal, aby som to všetko napísala. A tak píšem a zároveň sa stále viac a viac dokážem pozerať na udalosti v mojom živote ako na Božiu prozreteľnosť a Jeho vedenie a neprestávam žasnúť nad Jeho múdrosťou a láskou. Trvá mi to dlho, pretože môj život nebol jednoduchý, vystačil by možno aj pre desať životov, ale musela som si ho odžiť sama. Teraz však vyberiem iba to podstatné.

Dve tretiny svojho života som prežila na opačnom brehu, kde o Boha nie je záujem. 36 rokov som mala iného pána, ktorého som si zvolila v 19 rokoch, netušiac, čo robím, ale slúžila som mu.     
           
Narodila som sa do doby, ktorá nechcela poznať Boha. Nechceli ho ani v mojej rodine a tak to aj vyzeralo – časté sťahovanie, rodičovské hádky, ich rozchod a neskorší rozvod a my, deti, sme skončili v detských domovoch. Nemala som žiadne pevné ani citové väzby na rodinu, na miesto, ktoré by som mohla nazvať svojím domovom alebo zázemím, na priateľov – bola som skrátka detský pútnik. Ale roky, strávené v detskom domove, boli najšťastnejším obdobím môjho detstva.

Tam som ako dieťa objavila Boha. My v domove sme boli štátne deti so štátnou – ateistickou – výchovou. Ale Boh sa nedá ukryť a zjavuje sa maličkým a biednym. Našla som Ho v zaprášených knihách ukrytých v kúte na povale. Mala som vtedy asi osem rokov.  Nebola som pokrstená, ale zaujalo ma to, sama som sa naučila modlitby a denne som sa ich modlila.

Po vyučovaní som tajne utekala do kostola, ktorý bol hneď vedľa školy a potom som za trest nedostala obed a musela som kľačať v kúte na drevenom ostrom polienku. Aj tak som vždy po vyučovaní ušla do kostola, lebo sa mi tam páčilo. Problémy, ktoré som po takýchto útekoch mala v detskom domove, ma netrápili. Neskôr, keď sa vyriešil mamin bytový problém, vrátili sme sa k mame a ja som začala mať vo veľkom meste iné záujmy. Boha som už nepotrebovala.
Naopak, začala som v knihách hľadať dôkazy, ktoré by mi potvrdili, že to, čo je v Biblii, nemôže byť pravda. (Túto moju hĺbavosť a dychtivosť po vedeckom bádaní Boh využil na to, aby som sa o ňom dozvedela čo najviac.) 

Toto obdobie, táto prvá tretina môjho života, ktorú by som nazvala vzdelávacou,  skončila tým, že som, len tak – zo žartu – napísala zmluvu s diablom. Bol to naozaj iba žart, recesia, pretože som neverila v diabla. A vtedy už ani v Boha. Vôbec som netušila, akú ničivú lavínu som spustila. Vyvolila som si – nevedomky – svojho pána.  
            
Začala druhá tretina môjho života. Presne do roka a do dňa po podpise tej nešťastnej zmluvy som stála pred oltárom s mužom, ktorého som poznala iba veľmi krátko. Chcel mať sobáš v kostole, ale ja som nebola pokrstená. Vyriešila som to tak, že som sa dala pokrstiť. Na predmanželskej katechéze som odrazu zistila, že poznám modlitby – tie som mala v sebe hlboko uložené z detstva – a na krátku chvíľu som sa vrátila k svojej detskej viere. Ale čoskoro som mala iné starosti a na Boha som po druhý raz zabudla. Prišli deti, starosti a – „peklo“ v rodine. Môj muž bol veľmi dobrý človek, mal nás rád a svoje deti veľmi miloval, staral sa o rodinu, ale keď medzi nás vstúpil „priateľ alkohol“, vstúpilo medzi nás aj zlo. A vstupovalo čoraz častejšie. Trikrát som bola v priamom ohrození života, pozerala som smrti do očí, ale v poslednej chvíli Boh zasiahol a odvrátil tragédiu. (To som však pochopila až neskôr, že to bol Boh, kto ma vtedy zachránil.) Stále častejšie som sa zamýšľala nad tým, aký má zmysel takýto život, prečo toľko trpím. V robote sa mi darilo veľmi dobre, bola som  na výslní, ale môj osobný život nestál za nič. Stále som si kládla otázku „prečo?“ Bolo to obdobie, keď prišli do módy rôzne náboženstvá, karma a podobné veci a ja som stále hľadala niečo, čo by mi vysvetlilo význam všetkého bytia. A pochopila som, že asi sa musím niečo naučiť. To niečo, čo som sa potrebovala naučiť, bolo naučiť sa milovať. Nie ako vzťah muža a ženy, ale ako vzťah k blížnemu. Nie súcit, ale láska – nezištná, ktorá neočakáva, ale dáva. Keď som toto pochopila, môj muž si po 25 rokoch manželstva pred mojimi očami vzal život. Vtedy som po prvý raz oslovila Boha priamo: „Bože, ak si, a ja verím, že áno, buď milosrdný k duši môjho muža.“ To bolo moje prvé vyznanie viery. (Ak nerátam modlitbu Verím, ktorú som recitovala v dávno zabudnutom detstve.)
            
Koniec! Peklo skončilo? Nie! Začalo iné.
            
Oslovením Boha som vstúpila do tretej tretiny svojho života, ktorú som chcela žiť s Bohom, ale nevedela som ako. A paradoxne – pre mňa začalo ešte horšie peklo ako predtým, keď žil manžel.

„Prečo, Pane, keď chcem byť s Tebou?“
            
Nebudem hovoriť o tom, čo som prežívala, akými útokmi diabla som prechádzala, nie sú to príjemné zážitky. Ale nedala som sa. Túžila som po Bohu stále viac a viac, ale nebola som schopná chodiť do kostola alebo na nejaké kresťanské podujatia. A navyše – po operácii som stratila hlas. Nielenže som nemohla spievať, čo ma úplne odrovnalo, lebo spievanie bolo vždy to jediné, čo ma držalo nad vodou, ale mala som problémy aj s hovorením. Boh však poznal moju túžbu spievať a tak súčasťou Jeho plánu na moje obrátenie bolo zrejme aj to, aby som, napriek tomu, že som nespievala, prišla do chrámového zboru. Tvrdo som pracovala na tom, aby sa mi vrátil hlas. Spievala som na svätých omšiach, vôbec som nevedela, čo sa tam má robiť, ale aspoň som počúvala. A potom – asi na tretej alebo štvrtej omši – som si uvedomila, že slová, ktoré hovorí kňaz, hovorí pre mňa, že priamo hovorí k mojim problémom. Na ďalšej omši sa to opakovalo a tak to išlo ďalej, až som uverila, že Boh o mne vie a chce, aby som bola s ním.  Ďalší život už bol ľahší v tom, že som bola bližšie k Bohu. Začala som aj lepšie spievať a Boh ma obdaroval vzácnym ženským hlasom – kontraaltom.

Ale ťažkosti a problémy sa stupňovali – diabol bojoval o moju dušu všetkými spôsobmi. Lenže moja dôvera v Boha mi pomáhala aj v tých najťažších situáciách. 

Na dovolenke – pri prechode Slovenským rudohorím – som utrpela ťažký úraz. Ostala som v horách sama, s  ťažkou, viacnásobnou zlomeninou nohy, s  vykĺbeným členkom, bez jedla, bez vody. Moji parťáci, s ktorými som bola, sa pre mňa nevrátili, keď som neprišla na dohodnuté miesto, pokračovali v ceste ďalej.  Situácia ako z nejakého filmu. Najdôležitejšie v tej chvíli bolo neomdlieť a neprepadnúť panike. Po zhodnotení situácie, ktorá bola horšia, ako sa v prvom momente zdalo, pozrela som hore k nebu a povedala som:

„Pane, daj mi silu, aby som to zvládla. Pomôž mi, a ja urobím všetko pre to, aby som sa dostala k ľuďom. Neopúšťaj svoju ovečku, ktorá ti dôveruje.“

To bolo asi to najlepšie, čo som mohla urobiť, pretože od tej chvíle som mala v sebe úžasný pokoj a ani na chvíľu som nepochybovala o tom, že to zvládnem. Nebolo to ľahké, bola to moja Krížová cesta, ktorú som v ťažkom horskom teréne prešla po kolenách. Išla som takto kolenačky nepretržite – bez odpočinku – celých 22 hodín – vo dne aj v noci. Obetovala som to na obrátenie hriešnikov – veď aj ja som hriešnik.  Dopadlo to dobre.  Niektorí lekári považovali za zázrak, že som to celé prežila v tak dobrej kondícii, v akej som sa dostala do nemocnice. Veď už som mala 50 rokov, organizmus nebol najmladší a navyše – už som mala v nohách 2 týždne pešieho prechodu ťažkým terénom. Ale ja viem, že to nebol zázrak, to Boh vypočul moju prosbu a pomohol mi. Stačilo málo – dôverovať Mu.
            
Boh sa stal súčasťou môjho života. Zdanlivo bolo všetko v poriadku. V mojom živote bol však stále ešte aj niekto iný – ten, s ktorým som v ranej mladosti podpísala zmluvu. Dávno som na ňu zabudla. Ale diabol nie – on nezabúda. Pretože mi už ale nemohol priamo rozkazovať ako predtým, pôsobil veľmi rafinovane – bolo to inteligentné zlo – učičíkal ma pocitom, že robím správne veci. Boh je však verný a ochraňuje tých, ktorí k nemu volajú. Otvoril mi oči a keď som odrazu videla vzťahy a súvislosti niektorých javov v spoločenstve, do ktorého som vtedy chodila a zároveň som bola jeho štatutárnym zástupcom, odmietla som ich. Odozva prišla temer okamžite – zrada a útoky až agresia od niektorých ľudí, ktorým som dôverovala. Obvinenia, ktoré neboli pravdivé. Strašenie, že budem zatratená. Po rozhovore s kňazom, ktorý mi položil otázku: „A čo hovorí tvoje svedomie?“, som sa trochu upokojila. Vzápätí prišiel ďalší úder, ktorý ma temer zlomil. Jeden z predstaviteľov toho spoločenstva, ten, ktorému som maximálne dôverovala, v mene spoločenstva podal na mňa žalobu s úplne jasným zámerom – pošliapať moju česť, obrať ma o dobré meno, ponížiť ma… 
Toto som už nezvládla. Bola som na dne. So slzami som volala na Boha „pomôž mi, vezmi odo mňa to bremeno, ja už nevládzem, urob niečo…“

Boh zasiahol a urobil to, čo bolo treba. Dostala som sa ku kňazovi, ktorý presne vedel, o čo ide – o puto so zlým duchom. Ale nemohli sme objaviť zdroj toho zla. Až po niekoľkých spoločných sedeniach mi Duch Svätý rozjasnil pamäť a ukázal mi na zmluvu s diablom, ktorú som kedysi dávno podpísala. To bola príčina mojich trápení. Našla som ju doma, odovzdala kňazovi a po urobení toho, čo bolo treba urobiť, boli moje putá s diablom Kristovou mocou preťaté a ja som bola oslobodená. Ešte bolo potrebné uzdraviť vnútorné zranenia a tak som išla na seminár vnútorného uzdravovania s P. Vellom. Pri prvej prednáške som otvorila Sväté písmo a odrazu som čítala slová: …kto sa s tebou bude súdiť, s tým sa ja budem pravotiť…“. A vedela som, že mám vyhrané. Ak je Boh so mnou, nemôžem prehrať. (Ešte pred začatím pojednávania bola žaloba stiahnutá.)

Po vnútornom uzdravovaní som hneď išla na duchovné cvičenia, kde som zažila niečo, čo úplne zmenilo môj život.

Boh mi dal milosť duševnou bolesťou pochopiť, čo spôsobujem svojimi hriechmi Kristovi a nastavil mi zrkadlo môjho života. Ale zároveň mi dal nádej jeho milosti.

Teraz som už slobodná, putá s diablom sú Božou mocou preťaté a ja môžem rásť v Božej láske. Boh ma povolal a ja som povedala svoje „áno“. Rozhodla som sa dať svoj život Bohu. Prijala som rehoľné meno a po niekoľkých rokoch formácie som zložila večné sľuby. Nežijem v kláštore, ale vo svete, kde to je niekedy poriadne ťažké. 
Viem však, že ak ja sama Boha neopustím, Boh bude so mnou stále. 
 
Nežiadam od Neho nič – iba to, aby som vždy počula Jeho hlas, keď bude ku mne hovoriť, aby som vždy ochotne chcela plniť Jeho vôľu, aby som sa nikdy od Neho neodlúčila a aby som Ho mohla stále milovať.

Keď som si pripravovala toto svedectvo, uvedomila som si niekoľko vecí.
Trikrát som k Bohu prišla – dvakrát som od Neho odišla, tretí raz už neodídem. Šesťkrát mi Boh zachránil život: z toho tri razy priamo, keď som hľadela smrti do očí, zastavil a odvrátil smrtiacu ruku. Obrátil ma, oslobodil a uzdravil. Je pri mne vždy, keď ho potrebujem. A tak sa znovu vraciam k otázke kdesi na začiatku:
„Pane, čo chceš, aby som urobila? Aká je moja úloha?“

Mojžiš zabil a predsa si ho Boh vyvolil, aby vyviedol jeho ľud zo zajatia a priviedol do zasľúbenej zeme.

Ja som ťažko zhrešila, postavila som sa proti Bohu a predsa si ma Boh vyvolil, aby som ho milovala.

Pre ľudské chápanie vec nepochopiteľná, ale Bohu je možné všetko.

Na záver: 

Keď som na duchovnom cvičení povedala toto svedectvo, bola som prekvapená reakciou ľudí z nášho bratstva. To, čo som hovorila, o mne nikto nevedel. Bolo to úplne po prvý raz, čo som bola schopná po deviatich rokoch od oslobodenia z pút diabla, rozpovedať verejne svoj príbeh. A títo moji bratia a sestry, ktorí ma dovtedy poznali úplne inak, prichádzali ku mne a objímali ma, niektorí aj so slzami v očiach. Bolo to pre mňa až nečakané.
Najlepší záver však urobil Boh. Na druhý deň sme si brali z košíčka papieriky s citátmi zo Svätého písma a čítali sme ich nahlas. Keď som prečítala svoj, ozval sa smiech a silný potlesk. Na lístku bolo napísané: „… odpúšťajú sa ti hriechy.“(Mk 2,5)

Boh dostal potlesk na otvorenej scéne. K tomu už niet čo dodať. 

Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky! (Ž 118) 

Pokoj a dobro nech je medzi nami!

sr. Mária Magdaléna OFS